Večerné zamýšľačky...

Zmena? Stereotyp? Čo sa dá pokladať za väčšie šťastie? 

Viete, ja doteraz nechápem ako sa priority, sny a ľudia menia. Ako je možné, že niečo čo bolo pred rokom sa zdá byť tak vzdialené a nereálne akoby sa to ani nestalo. Čudujem sa ako sa menia názory. Ako sa mení zmysel života a ako to svedčí len o tom, že človek je večne nespokojný jedinec. Nič nie je dosť dobré pokiaľ to trvá dlho. Stereotyp vraj nie je dobrý.  Ale čo je zlé na tom držať sa svojich zásad a názorov? Čo je zlé na tom, povedať niečo a myslieť to tak? Čo je zlé na tom vlastniť nejakú vec 20 rokov a stále ju mať v obľube. Čo je zlé na tom milovať jedného a bojovať. Prečo to ľudia nedokážu? Prečo musia skúšať a chybovať, klamať a zraňovať? Viem, ľahko sa hovorí, ale nikto nie je stopercentný. Nikto nie je neomylný. A hlavne všetci sme závislí. Na čom? Ja ani neviem... na druhom človeku, na svojej práci, na svojom šťastí... A aj tak šťastní nie sme. Ani keď sa držíme stereotypov, ani keď rebelsky porušujeme pravidlá. O čom je vlastne šťastie a ako vyzerá naozaj šťastný človek? Podľa mňa sú oči naozaj odrazom duše. A preto si myslím, že pravé šťastie nájdeme v nich. Niekedy stretneme človeka tak šťastného, že keď sa mu pozrieme do očí, prenesie sa kúsok toho pocitu aj na nás. Zrazu sa nevysvetliteľne usmejeme a je to úsmev úprimný. Ale niekedy, stretneme človeka vysmiatého od ucha k uchu a aj tak vieme, že ten úsmev na jeho perách nič neznamená. Kde je teda ten rozdiel? Ako ho cítime? Dobre. Racionálna odpoveď je, že asi vďaka hormónom. Ale tá mi nepostačuje. Neverím, že všetko je len o vede. Musí existovať ešte niečo, čo v nás je a je to nedefinovateľné.